Kyro: etencross.wordpress.com

(na Rossovu žiadosť dnes bez perexu ;)

Nemôžem spať. Oblečiem sa. Do vrecka na bunde si hodím cigarety a zapaľovač. Zoberiem mobil, do uší nasadím slúchadlá... Vyjdem von.

Prechádzam sa po parku. Nenápadne. Ticho. Nasledujem cestičky v tráve, cestičky mojich myšlienok... Kúsok odo mňa som zahliadol dva tiene... tiene stĺpov stojacich vedľa seba. Sú pri sebe tak blízko, a predsa tak ďaleko. Vymieňajú si iskrivé pohľady, bojazlivé úsmevy... nedá sa to nevidieť a nechápať.

...sú to zaľúbené tiene.

Je polnoc. Oblečiem si bundu. Zoberiem cigarety. Svojmu telu dodávam pravidelný prísun nikotínu, keď v okne oproti dvakrát škrtne zapaľovač. Jeho svetlo odhalí príjemnú tvár pekného dievčaťa. Mlčky pozeráme na seba, každý vychutnávajúc svoju chvíľu. Každý svoju a predsa spoločnú.

Posielame si pohľady morzeovkou horiaceho tabaku...

Ležíme spolu na tráve. Vietor sa pohráva so steblami a ja mám hlavu položenú na Tvojich kolenách. Tvár mi zohrieva slnko – hruď ľúbiace srdce...

Otvoril som oči. Bezducho som sa pomotal po byte. Hľadal som ideu dnešného dňa. V izbe. V kuchyni. Na chodbe...V hrobovom tichu sa ozývalo len vŕzganie parkiet pod mojimi nohami. Rozhodol som sa ísť na návštevu...

Tešil som sa.

Vyšiel som na balkón a očakával som, že si vypočujem príjemný rozhovor mojich stromov vo vetre ako každý deň... Chyba! Pri pohľade na jeden z nich som zmeravel...

Môj strom zostarol...

Sú tri hodiny ráno. Sedím na mojom obľúbenom mieste na balkóne. Ticho. Tak kľudné ticho. Stromy spia. Zostala z nich jednoliata čierna silueta a sem tam si niektorý z nich potichu zamrmle zo sna... Počujem biť svoje srdce, horieť tabak v cigarete...

Pozriem sa na oblohu a zo strachom v očiach zisťujem že mi ukradli hviezdy. Nenechali mi ani jednu jedinú!

Sú preč...

Obed. Posadím sa na balkón. Škrtne zapaľovač a ja sa ponáram do myšlienok pod váhou nikotínu. Je fantasticky. Slnko mi svieti do očí. Je príjemne teplo. Listy stromov ma opäť ohovárajú vo vetre...

Odchlipnem si z kávy a nenávidím ako je tu dobre...

lebo nie je...

Je zhruba štvrť na polnoc a ja sedím na mojom novom balkóne, popíjam kávičku a bafkám cigaretu... užívam si slastný pocit samostatnosti a konečne žijem život podľa mojich pravidiel!

Povedať "Ľúbim Ťa" si radšej zahryznem do pier. Z očí sa snaží táto veta vyrvať na svetlo sveta a ja ich radšej zavriem, aby sa to nikto nedozvedel... No v okamihu keď Ti dám posledný bozk na rozlúčku, keď mi zostane prázdna náruč a slová "Tak zajtra..." už dávno odvial vietor, vtedy... vtedy mám pocit, že dokážem prekonať sám seba a ZAJTRA bude ten deň kedy sa dozvieš čo všetko pre mna znamenáš...vtedy... vtedy viem, že to opäť nahlas nepoviem... A tak Ti zostáva len pozerať do mojich očí, ktoré jediné vravia pravdu aj keď sa pozerajú do zeme...ktoré ma zradia svojim jemným ligotom pri každej rozlúčke...

...ahojte. Tento blog vznikol v rámci pokusu, či má význam uverejňovať moje "myšlienkové pochody"... možno niekoho zaujme čo mi brázdi hlavou, niekto sa v mojich myšlienkach nájde a niekto len preplachtí myšou nad linkou na môj blog... :) Ale ak sa aspoň jeden človek na chvíľku zastaví a pouvažuje so mnou, že nie všetko je samozrejmosťou ako sa zdá, tak budem spokojný :) Každopádne budem vďačný za každý komentár, názor, postreh, pripomenku, ktorá mi možno pomôže na sebe popracovať a povzbudí ma pokračovať :) Ďakujem Vám... S pozdravom: KYRO

...“láska je chyba v programe“. Hmmm...prečo to niekto povedal? Vraj je to metafora, ale čo sa za ňou skrýva?? Je to pravda? Nechcem tu teraz rozoberať, či láska skutočne je alebo nie je chybou v programe. Chcem len vedieť čo to v Tebe evokuje?