Kyro: etencross.wordpress.com

smutné slová, smutnej piesne, smutného príbehu... naozaj je to Lovestory? Pre mňa je to jeden z najsmutnejších príbehov aké som videl...Prečo mi pripadá tento príbeh tak úžasný? Slzy sa mi letmo tlačia do očí keď nad ním rozmýšlam. Nie preto, že by som bol citlivka a dojal ma každý romantický film čo sa tuctovo prelieva televíznou obrazovkou...

Je mi smutno preto, lebo sa v tom príbehu vidím. A čo je najtragickejšie? Že v oboch postavách...

Mám vlastný svet, vidinu, sen, pomenujte to ako chcete, ale aj napriek všetkým prekážkam dnešného sveta túžim po "rojkovskej" predstave spoločného života... niekde ďaleko...medzi pohľadmi stromov, tlkotom rieky. Alebo v anonymite veľkého mesta, nekonečného ruchu...

No zároveň som mlčanlivý, týrajúci sám seba myšlienkami. s túžbou kričať na celý svet, no pritom potláčajúci pocity. Odvážim sa pomenovať veci až ked je neskoro...zamilovane pozrieť, až ked je láska otočená chrbtom...

Ako môžu isť tieto dve kombinácie k sebe?!? ...verte mi, je to neskutočne ťažké. Niekto by si myslel, že len neviem čo chcem. No ja to viem veľmi dobre, a veľmi dobre to tajim... Je to normálne keď chcem niekomu hodiť do tváre pravdu o mojom srdci, že už dávno nie je moje, ale daroval som ho na otvorenej dlani, a pritom to nikdy zo strachu neurobim?

Rozmýšľam nad tým o aký strach ide? Strach z môjho zlyhania, alebo milovanej osoby? Strach, že mi nevráti to čo ponúkam? Preto si nahováram, že sa uspokojím aj s týmto málom čo mám... tento "kvázi-vzťah" víkendového stretávania sa, schovávania, tvárenia že sa nepoznáme...a nahováram si že som šťastný, resp. šťastnejší ako keby som nemal nič?

Sakra, prečo sú veci vždy tak komplikované? Nenávidím to aký som, že neviem čo som, kto som... zmietam sa medzi dvoma behmi rieky, plávam z jedného na druhý, pretože vždy sa mi zdá, že na tom druhom je tráva zelenšia... Problém však je, že už nevládzem, sily dochádzajú a ja sa začínam topiť... Neviete si predstaviť ako NEUVERITEĽNE rád by som bol, keby sa niekto našiel čo ma presvedčí, ktorá strana je tá, na ktorú patrím... Nemyslím týmto nájsť lásku, môže to byť ktokoľvek, ktokoľvek čo by mi ukázal pravdu...

Nakoľko však nie som "Alica z krajiny zázrakov", viem že nikto taký neexistuje...

Viem, že v jedno obyčajné ráno sa pozriem do zrkadla a pochopím o čom to všetko bolo... Len prosím, nech je to už čoskoro.. smrť utopením nepatrí práve medzi tie najpokojnejšie...a ja už cítim, že moja duša pomaly umiera. Kua! Kde je ten chalan ktorým som bol pred 5 rokmi...? Hrdo som sa pýšil titulom "rojko", chlapec plný ideálov, svet bola gombička na flanelovej košeli, veril som v tááááák neuveriteľné veci... A i keď sa nikdy nesplnili, žil som ich v mojej hlave...každý večer pri zaspávaní - každé ráno keď som otvoril oči... a dnes?

Dnes pomaly ale isto všetko toto vytláča racionalita, účelové zmýšlanie... čokoľvek krásne, čo mi život prinesie beriem ako "konštatovanie aktuálneho stavu, ktorý nie je zárukou stavu budúceho, resp. je viac než pravdepodobné, že ide len o stav dočasny..."

Pri týchto písmenách mi zostalo smutno po druhý krát... uvedomil som si, že UŽ neverím na "Lásku nafurt" :( Je to dosť smutné, ale nič netrvá večne a láska zrejme nie je výnimkou... Alibisticky teraz budem tvrdiť, že JA dokážem milovať navždy, no každý vzťah do ktorého idem, beriem s tým, že sa jedného dňa skončí...

- rozchodom - neverou - smrťou - plačom - nenávisťou - bolesťou - krikom - nemou tvárou - vyčítavým pohľadom - zradou - sklamaním - prázdnymi slovami...

Ale čoak je to len tým že nedôverujem? Dosť smutné zistenie, že neverím ani tomu koho milujem. Nikdy som pred nikým neotvoril svoje vnútro...ani pred láskou. Rozchod však potom znášam ľahšie. Otrasiem sa. Možno týždeň vyfajčím dvojnásobné množstvo cigarie. Zaspávanie je nočnou morou. Spánok vykúpením. Robím ale dobre? Čo ak práve preto každý vzťah stroskotá, lebo doň nejdem s čistým listom, naplno, nechávam si zadné vrátka aby som srdce nemal na kusy...

Povedať "Ľúbim Ťa" si radšej zahryznem do pier. Z očí sa snaží táto veta vyrvať na svetlo sveta a ja ich radšej zavriem, aby sa to nikto nedozvedel... No v okamihu keď Ti dám posledný bozk na rozlúčku, keď mi zostane prázdna náruč a slová "Tak zajtra..." už dávno odvial vietor, vtedy, vtedy mám pocit, že dokážem prekonať sám seba a ZAJTRA bude ten deň kedy sa dozvieš čo všetko pre mňa znamenáš...vtedy, vtedy viem, že to opäť nahlas nepoviem...

A tak Ti zostáva len pozerať do mojich očí, ktoré jediné vravia pravdu aj keď sa pozerajú do zeme... ktoré ma zradia svojim jemným ligotom pri každej rozlúčke...

S pozdravom

KYRO