Kyro: etencross.wordpress.com

Ako by vyzeral svet, keby bol obrátený naruby? Keby sa každý snažil vymaniť zo vzťahu, hľadal by samotu, možno zúfalo, možno by na ňu natrafil náhodou… a možno by ju nevedomky mal celý čas pod nosom… Ako by vyzeral svet, keby som nebol? Alebo Ty…? Existencia by bola zanedbateľná, úder srdca len ďalším lúsknutím do rytmu života a nádych… ?! Ničím… žiaden… vôbec a nikdy…

Dokáže človek prestať milovať? Obzrieť sa cez plece tak, aby neprejavil záujem? Aby priamo vyslovené slová, priame aj zostali? Je nenávisť protikladom lásky, alebo je ním ľahostajnosť…?

Niečo, ale neviem čo… Potichu a predsa do rytmu môjho dychu. Noc urobila svet opäť raz krajším, ľahšie stráviteľným… Ospalosť zaháňa problémy do kúta, srdce bije pokojnejšie, no o to viac dáva o sebe vedieť…

…zvoní mobil. Neznáme číslo. Známy hlas… S námahou sa snažím skryť radosť v mojom hlase, radosť ktorá prekvapila mňa samého. Dvadsať minútový rozhovor, návaly smiechu, spomienok, bláznivých fráz a jedno moje „Áno“ .

Z mesiaca na oblohe zostala len polovica… Zlomený visí na oblohe a i keď sa svoju smutnú tvár snaží skryť za chabým pásom oblakov, je už príliš neskoro… Neskoro na to, aby som mu uveril, že je šťastný, že je všetko tak ako má byť… neskoro na to, aby som si to nevšimol…

…tak blízko pri sebe a predsa tak rozdielne. Je jedno ktoré si vyberieš - získaš všetky… Svetových strán je zrazu osem, a nech sa vydáš ktoroukoľvek, vždy pôjdeš tou istou… Dážď padá rovno k oblohe, no aj ty tak zmokneš…

…pozerám sa Ti do očí a vidím, že mi niečo nechceš povedať. Na moje otázky odpovedáš sklopeným zrakom… a v tichu, ktoré pláva okolo nás, pomaly umieram… Viem, že sa dokážeme rozprávať aj bez slov, no nie ak zatváraš oči… že sa dokážeme ľúbiť aj bez dotyku, no nie ak zatváraš srdce… že sa dokážeme spolu smiať aj bez pohľadu, no nie ak zatváraš dvere do svojho sveta…

Dnes nie som… nebudem ani zajtra… a najbližšie dni tiež… Možno raz budem, možno už bude neskoro… a možno nie. Možno raz všetko pochopím, možno sa obzriem spať a budem sa nad všetkým usmievať, možno nebudem mať nikdy príležitosť zistiť aké to je… možno to už viem…

…hodiny na stene ma už tretí deň usilovene presviedčajú, že je 14:49 a teraz by som im veľmi rád uveril… Avšak je len osem hodín ráno a ja po trojhodinovej inventúre stropových bodiek sedím v kresle s notebookom na kolenách...

Vravieva sa: “Lásky prichádzajú a odchádzajú, no priatelia zostávajú… ” Avšak zaručí sa mi niekto, že je to pravda?! Hocikto…prosím…

Stalo sa to túto noc. Moje podvedomie sa so mnou zradilo spôsobom hodným označenia „rana pod pás“… nečakane, tvrdo, bez váhania na červenú kartu. Ukázalo mi cesty, po ktorých som ísť nechcel, záver, ktorého som sa vzdal… A čo teraz?

Dav ľudí smerujúci nikam. Ja v jeho strede, poslušne držiaci spoločný smer. Pohľad na asfalt pod nohami. Prázdny pohľad. V ušiach obľúbená pieseň. Prázdno v ušiach. Tvár čo stratila emócie… prázdna tvár…

Ticho. Kvíliace, ťažké ticho čo mi reže uši. Nemým pohľadom pozorujem tváre ľudí… ich pery, ktoré sa mi snažia niečo povedať… ich gestá, ktorými chcú niečo ukázať… mimiku, prezrádzajúcu nepochopenie… Sledujem kroky, keď odchádzajú…dvere, ktoré zatvárajú… spomienky, odhodené na zemi…

Môj odraz zomrel… Nečakane. V okamihu. Kruto. Pri pohľade do zrkadla vidím už len bezvládne telo ležiace na zemi…v kaluži krvi…s ranami na zápästiach...

Nie. Tak som to určite nemyslel… Všetko malo byt úplne inak a pritom tak ako to je. Obloha mala byt bledšia. Trávnik nevýraznejší… a vtáky?! Tak tie už vôbec nemali spievať každé ráno, keď ich stretnem… Moja tvár mala byť bezduchá. Pohľad prázdny. Chôdza sklesnutá… Stereotypný deň za dňom…

…nechcem… …nesmiem… …nedokážem… …nevládzem… …nemôžem… …nezvládam…

Sen… roztomilá lož skrývajúca realitu. Každý ho má, každý preň žije… Je dôvodom ráno vstať. Dôvodom sa usmievať. Spôsobuje, že zajtrajšok sa zrazu zdá byť v poriadku…Na okamih…

Čo je život? Je zvláštne prebúdzať sa do nové dňa. Večer zaspávať s očakávaním čo sa stane zajtra... Nechápem túto spleť udalosti, príležitostí, náhod a zážitkov. Niekedy je človek hore, niekedy prichádza pád, no vždy tesne pred zemou sa zobudí... Je všetko len sen? Skutočne žijem až keď zaspím, vtedy keď sa plní všetko po čom túžim, alebo je to len zadosťučinenie reality...?

Je osem hodín. Vonku sa rozľahla tma. Bezducho sa motám po byte a preto som sa rozhodol ísť von. Na čerstvý vzduch. Vychutnať si samotu. Mlčanlivé premýšľanie...premýšľavé mlčanie...

...len tak.