Prizemie...
Vyjdem von a kráčam po zmrznutej tráve...nevedno kam... nevedno prečo... len tak. Brodím sa pomedzi činžiaky. V každom z nich žijú ľudia svoje životy. Svetlo v oknách odhaľuje tak chránené súkromie... skrývané problémy, stereotyp, všedné starosti. Jeho úlomky rozhádzané po horizonte osvetľujú nočnú oblohu. Inokedy prezrádzajúce život v diaľke, no dnes tak prázdne, chaotické...
Zastavím sa. Zastavím sa na kopci s výhľadom na celé mesto. Len tak - aby som si vychutnal toto divadlo. Frašku nazývanú životom. Zapálim si cigaretu a rozmýšľam prečo som tu...
Zmenil som svoj život. Utiekol som preč. Mám čo som chcel a predsa mi niečo chýba...
láska – priateľstvo – rodina – zdravie – úsmev – túžba – idea – šťastie – úprimnosť – dôvera – spoločnosť – neviem...
Je zvláštne cítiť emóciu, ktorá sa nedá špecifikovať. Viem, že aj keď sa zdá byť všetko dokonalé... nie je to tak.
Trápia ma ľudia, ktorých som zanechal...
Nedopovedané vety, ktoré som vyslovil...
Odvrátené pohľady, za ktoré som sa skryl...
Falošné úsmevy, ktorými som zahalil pravdu...
...v mojom živote nezostal kameň na kameni.
Zmenil som sa ja a už neviem páliť mosty tak ako doteraz. Vnútro mi zožiera pocit viny, že si nemám čo povedať s ľuďmi, ktorých poznám roky... je to moja vina? Vyhýbame sa vzájomným pohľadom. Vo vzduchu počuť škrípanie slov... Mrzí ma to... mrzí ma to a verím, že mi odpustíte... pretože ja sebe nikdy...
Sadnem si na schody. Na chladný betón, presne taký do akého som sa obalil, a za ktorým skrývam svoje „Ja“.
Dokonalý, veselý, bezproblémový, bezstarostný, užívajúci si, proste „take it easy“ ... Nepripúšťam si ľudí k telu, nerozprávam o sebe, nedávam možnosť zraniť ma... Veď načo aj... koho baví počúvať cudzie problémy. Ja mám na to svoj blog. Miesto kam napíšem všetko, čo nahlas povedať nedokážem... Ale existujú aj ľudia, zvaní priatelia. Ja mám to šťastie. Mám ľudí okolo seba na ktorých mi veľmi záleží. Sú ideou, pre ktorú žijem, no o to viac je ťažšia strata niektorých z nich...
ĎAKUJEM
Zapálim si druhú cigaretu. Opustím siluetu nočného mesta. Kráčam po chodníku v ruke pevne držiac odhodlanie. Našiel som ho na schode kúsok opodiaľ a tak som si ho nechal. Viem, že možno niekto ako ja ho tam stratil a nemal som ho vziať... možno ho príde niekto hľadať...
Som sebec... viem to, ale už je neskoro sa vrátiť. Našiel som odhodlanie. Odhodlanie vykročiť do života správnou nohou... zlepiť črepy rozbitých priateľstiev... dopovedať nedokončené vety... odpísať na vymazané sms-ky... odhodlanie znovu žiť naplno. Dostal som šancu – a využijem ju! A tak prebudený do života kráčam domov. Rýchlo, aby ma toto nadšenie neprešlo... Prechádzam cez cestu, keď spozorujem rútiace sa auto tesne predo mnou...
Skočil som mu do cesty...
...len tak...
Komentáre
hmm
A žijš?:)
Nikedy treba nechať to staré, alebo minulé odísť... Dobre že si si odpustil...a ešte si sa aj znova narodil- keď žiješ.Toľko šťastia:)
Aj keď- tento článok je tiž starý..tak čo tu robím?...
...už viem moj komntár je nový:)
heeej
god daaaamn a zase sa to dobre čítalo
ad Wiener